Na negatívne recenzie neznámych kapiel pravdepodobne netreba plytvať priestorom, ani energiou či už pri ich písaní, alebo čítaní. Výnimku možno ospravedlniť snáď tým, pokiaľ sa dá pár riadkami popísať nielen stav jednej nahrávky, no zároveň celého hudobného symptómu. OCOAI nie sú jedinou ani najhoršou kapelou kategórie, ktorú stelesňujú. Priznám sa, byť spravodlivý a hľadať tú najhoršiu postrockovú kapelu na svete sa mi vonkoncom nechce. Toľko na vysvetlenie.

Je vskutku symptomatické, ako sa môže špecifická hudobná scéna zahnať mečom tak, že rozseká niekoľko spráchnivených definícii. Nie, nie je ťažké nahrať album. Nie, rocková hudba nemá zďaleka až tak veľa pravidiel, aby sa jedno po druhom nedali vyvrátiť. Nie, hudobný biznis naozaj nestojí a nepadá na trhu, ani marketingu. Problém je, keď meč opíše svoj polkruh a odtne hlavu tomu, kto sa ním zahnal. Aký má zmysel hudobná sloboda, ak sa ňou zvnútra vyžerie tvorivosť? Aký má zmysel jednoduchosť čohokoľvek, čo priamo nesúvisí s kreativitou, pokiaľ tá jednoduchosť dôraz na kreativitu jednoducho vyprázdni? Aký má zmysel hudba, pri ktorej dá najviac práce vymyslieť originálny a cool názov? Kde je čiara medzi postojom a pózou? Prečo je niečo, čo sa toľko podobá na niečo iné, čo bolo predtým a bolo úžasné, pútavé, zaujímavé, zrazu absolútne prázdne? Je absencia zložitosti a prekážok dostatočným dôvodom na to, aby hudbu začal robiť každý blbec, ktorému sa zdá, že tým úžasným CULT OF LUNA to predsa ide tak ľahko?!

Čumieť si na topánky kedysi znamenalo koniec arogantným pohľadom na bodové svetlá, ponad čosi, čo zrazu bola už len guča „tých dolu“. Nuž áno, ale ak sa pozeráte na bodové svetlá, publikum zbadáte aspoň periférne. Aký to rozdiel oproti tým, ktorí svoj pohľad sklonili natoľko, že od topánok vystúpal vyššie po nohách a namiesto na topánky sa dnes dokážu pozerať priam v 180 stupňovom uhle... priamo na seba?

Hrať takúto hudbu musí byť úžasné. Pre vás a pre vašich spoluhráčov. Počúvať bezduché prevaľovanie zúfalo zbytočného zvuku je hrôza.

OCOAI sú možno skvelí ľudia, možno sú dokonca vo svojej duši a umeleckých zámeroch úplným opakom toho, čo sa im v týchto riadkoch snažím vsugerovať. Netvrdím, že sa majú rozpadnúť, nechcem im diktovať, ako majú čo cítiť. Len vravím, že to môžu byť kľudne aj dobré úmysly v albumoch ako „Breatherman“, ktoré mnohým iným, oveľa talentovanejším, postupne vydláždia cestu do pekla.

Až raz príde post-post-rock, radšej nech má vysoké opätky.

Po vypočutí pochopíte, čo máte radi na:
ISIS
CULT OF LUNA
PELICAN
atď.